Vieme, že keď sa Ježiš narodil, bola noc a svet spal v svojom hriechu. Bohužiaľ tento hriešny spánok uspáva človeka aj teraz. Málokto z ľudí bol dôstojný prísť v túto noc a pokloniť sa novonarodenému Kristovi. Boli to len pastieri, jednoduchí, prostí ľudia, ktorí mali slávne zjavenie anjelov, ktorí im oznámili narodenie Spasiteľa sveta. O tom píše evanjelista, keď zaznamenáva reč anjela, ktorý povedal pastierom: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ (Lk 2, 11) A tí istí pastieri mali možnosť počuť nádhernú pieseň, ktorá sa dnes spieva vo všetkých Božích chrámoch. Aj my sme sa spojili s našimi bratmi vo viere po celom svete, keď sme dnes spievali: „S láva Bohu na výsostiach.“ (Lk 2,14)
Dnes, 25. decembra, slávime Vianoce, vtedy, keď sa naši pravoslávni bratia ešte len pripravujú k tomuto veľkému sviatku. Samotný dátum slávenia Vianoc je dohovorený. Samozrejme, že vychádza približne na tú časť roka, keď sa naozaj uskutočnilo narodenie Krista. Ale nevieme presne, kedy to bolo.
Dátum nemá žiaden principiálny význam. Počas mnohých storočí svätá Cirkev určovala sviatky počas roka aj preto, aby vychovávala veriacich. Dodržať presnú historickú pravdu nebolo cieľom, ale cieľom bolo oslávenie najhlavnejších udalostí zo života Ježiša Krista, Božej Matky a svätých. Preto niekedy nebrali do úvahy historickú presnosť. Napr. je známe, v aké dni trpel a vstal z mŕtvych Ježiš Kristus. Ale aby si kresťania nemýlili tieto spásne udalosti so židovskou Veľkou nocou, slávnosť Kristovho zmŕtvychvstania, keď vychádza na dátum židovského sviatku, vždy sa premiestňuje o týždeň neskôr. Židovská Veľká noc sa vypočítava podľa lunárneho kalendára a kresťanská aj podľa lunárneho aj podľa slnečného.
Tak nás niektoré dohovory nemusia mýliť, treba pamätať na to, že to nie je najdôležitejšie. Samozrejme evanjeliá sú presnou historickou pravdou a všetko, čo je v nich zaznamenané sa naozaj uskutočnilo. Ale v čom môže byť nepresnosť? Jeden evanjelista zaznamenal tak, druhý inak. Jeden nám zdôraznil tie udalosti, ktoré boli podľa neho najdôležitejšie a druhí dali prednosť ďalším skutočnostiam. A môže byť, že jeden evanjelista naopak niečím rozšíril to, čo už bolo zaznamenané. Nemusí nás mýliť práve táto ľudská ohraničenosť, ktorá sa prejavovala v niektorých nepresnostiach. Naopak, práve to je svedectvo objektívnosti svätopiscov, ktorí nám približujú narodenie Krista. A tak nemusíme brať ohľad na kalendárne rozdiely v západnej a východnej cirkevnej tradícii, ale mali by sme sa spolu tešiť z toho, že Boh sa stal človekom.
„... a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2, 14) Čím sa stali tieto slová pre ľudstvo? Hrozné prenasledovania veriacich zaliali celú zem krvou kresťanských vyznávačov: brat vydával brata na mučenie, otec manželku a deti, deti rodičov. Ľudské vzťahy, príbuzenstvo, všetko to bolo zničené.
Aj v našich časoch sa otriasajú štáty a národy, pokračujú medzinárodné a lokálne vojny, herézy, schizmy, škodlivé ideológie, ktoré chcú zruinovať naše storočné základy usporiadania rodiny, spoločnosti, štátu. Pod peknou maskou ľudských práv a solidarity chcú učiť naše deti zabíjať bezmocných: od nenarodených po nevyliečiteľne chorých, učia nás prijímať a súhlasiť s hriechom sexuálneho spolužitia osôb rôzneho i rovnakého pohlavia. Kde je pokoj na zemi, ktorý bol ohlásený anjelmi? Kde je pokoj, ktorý priniesol na zem Kristus? Kde je pokoj, ktorý hlásajú evanjeliá a apoštoli, ktorý doniesli do všetkých kútov zeme a do všetkých národov?
Špeciálne som zdôraznil, že len niekoľkí ľudia mali možnosť vidieť a prijať veľké tajomstvo vtelenia Krista. Zdôraznil som to preto, žeby sme sa aj my mohli pripodobniť tým jednoduchým pastierom, ktorí boli svedkami tejto udalosti. Môže vzniknúť otázka: „Kristus sa narodil dvetisíc rokov dozadu, tak ako sa môže narodiť teraz a ako sa môžeme stať svedkami jeho narodenia?“
Kresťanstvo to nie je ešte jedna ideológia, ako nám to vtláčajú masmédiá a moderná spoločnosť. Kresťanstvo to nie je včerajší deň a nie je pripomenutie udalostí, ktoré sa niekedy odohrali. Kresťanstvo to je dnešný deň, to je živá Božská účinkujúca sila. Všetko, čo sa deje v Kristovej Cirkvi, to nie je len svetlé pripomenutie, to je vždy nová a živá udalosť, bez ktorej by Cirkev neexistovala na zemi.
Tak preto svätá Cirkev v očakávaní Kristovho narodenia spieva: „Príde Kristus, Spasiteľ náš, cestu mu pripravme.“ (JKS 28) Dajte pozor na tieto slová. V nich sa nehovorí, že Kristus sa narodil a preto to musíme sláviť. „Príde Kristus“ – tu je použitý budúci čas. To znamená, že Ježišovo narodenie je večnou, živou udalosťou v bytí celého sveta, v dejinách ľudstva, v našej osobnej spáse. Kristus sa neustále rodí, a miestom narodenia – opravdivou jaskyňou, pravými jasľami, kde ho uložili – sú naše srdcia! Tam sa uskutočňuje narodenie Spasiteľa! A tá udalosť, ktorá sa odohrala pred dvetisíc rokmi v Betleheme, a dnešný sviatok, je pre nás blízkou skutočnosťou
V tieto dni môžeme priniesť svoje dary narodenému Kristovi. Ale aký dar môžeme dať Bohu? Čo my, bohatí na svoje hriechy naozaj máme? Áno, každý z nás je bohatý na hriechy a nie na skutky lásky a milosrdenstva. Ale nepozerajúc na to, každý z nás môže priniesť Bohu a znamená to, že aj každému, kto je vedľa nás, svoju lásku a teplo svojho srdca. To sa týka nielen našich rodín, to sa vzťahuje na všetkých tých ľudí, ktorí s nami pracujú, žijú vedľa alebo náhodne ich stretávame. V tieto dni musíme urobiť všetko pre to, aby sa každému človeku dalo žiť šťastnejšie. Keď budeme podľa toho konať, tak máme nádej, že Ježiš Kristus, narodený pre našu spásu, nezostane bez našich darčekov.
