Vojnový veterán

Autor: Gleb Chesnokov | 9.10.2007 o 9:00 | Karma článku: 9,35 | Prečítané:  1726x

Rusko – krajina bojujúca. Začínajúc tureckými kampaňami, vojny boli približne raz za dvadsaťpäť rokov – po jednej na každú generáciu. Minulé storočie tiež nebolo výnimkou. Civilná, fínska, druhá svetová, Maďarsko, Československo, Vietnam, Kambodža, Egypt, Angola. A nie tak dávno – Afganistan, Juhoslávia, Karabach, Tadžikistan, Čečensko...

 photosight.ru
Postvojnový syndróm v ruských ľuďoch sa postupne premiestňuje na genetickú úroveň. Príliš veľa bojovali. Keď sa v minulosti slovo „veterán“ asociovalo len s druhou svetovou vojnou, teraz tento sociálny sektor Ruska veľmi omladol. Toto je obrovské množstvo ľudí, ktorí majú zvláštne tradície, pamäť, hrdinov, dátumy, problémy. Vyzerá to ako ešte jeden národ v mnohonacionálnom Rusku.

Mám jedného veľmi dobrého známeho, je režisérom jednej z verejnoprávnych televízií v Moskve. Dobre sa oblieka, má rád drahé reštaurácie, má luxusné auto a byt, prestížnu prácu. Keď som sa dozvedel, že bojoval v Afganistane, bol som veľmi prekvapený – až príliš sa nepodobal mojej predstave o veteránoch.

Paľov príbeh je šokujúcim pre každého. Slúžil v rozviedke. Vo februári roku 1989, keď sovietská armáda odchádzala z afganského teritória, na ich jednotku zabudli. Jednoducho zabudli. Je veľmi známy moment, keď generál Gromov zostúpil z tanku, prešiel sa po Termezskom moste a povedal, že za jeho chrbtom nezostal ani jeden sovietsky vojak. Nebola to pravda, za jeho chrbtom boli ľudia, aspoň jedná zabudnutá jednotka. Z Afganistanu vychádzali dva mesiace sami, tak ako len mohli. Vďaka dôstojníkovi vyšli. Doviedol ich k doprave na rieke Piandž. A práve tam na brehu sám seba zastrelil, v Afganistane, domov sa už nevrátil.

V momente, keď sme sa s Paľom zoznámili, vojna u neho zostala minulosťou, dokázal sa vrátiť a zapojiť do spoločnosti. Na vojnu nezabudol, len ju prestal cítiť vo svojom vnútri. Svoj príbeh mi Paľo rozprával, keď sme spolu pili pivo na schodoch hlavného televízneho centra „Ostankino“. Keby vtedy niekto vyšiel na schody, tak by bol veľmi šokovaný: dvaja dobre oblečení ľudia o druhej ráno vrieskali jeden po druhom, s bolestivými výrazmi tváre rozprávali a počúvali o vojne. Masky, ktoré sme nosili, spadli a my sme sa stali tými, ktorými sme boli v skutočnosti.

S Paľom sme spolupracovali na jednom projekte zhruba pol roka. Stretávali sme sa každý deň po desať hodín, ale rozprávali sme málo, najmä o práci. Nemôžem povedať, že sme utekali jeden od druhého, len to všetko, čo nás rozdeľovalo, boli spomienky na vojnu, ale nemohli sme o tom rozprávať každý deň. A rozhovor o práci nezaberá toľko času, ako sa môže zdať.

Iné témy nás takmer zaujímali, mali sme málo spoločného. Jednoducho sme boli dobrými kolegami. Pozerajúc sa na nás z vonku, málokto by sa dovtipil, že sme mali tie „schody“, na ktorých rozprávali niekoľkokrát do mesiaca, a tam sme boli opravdivými ľuďmi. Málokto vedel, že naše životy boli len maskou. Skutočnými sme boli len na „schodoch“. Som Paľovi veľmi vďačný za tieto rozhovory. Zjavil sa v mojom živote v pravom čase a nedal mi zabudnúťna to, kto som. Nedal mi stať sa tým, koho som nenávidel. Ale o tom všetkom najskôr ani nevie. Stretávame sa aj teraz, ale medzi stretnutiami si nikdy nezavoláme.

V tých momentoch, keď sa ocitávam v spoločnosti bývalých vojakov, mám zvláštny pocit. Do tohto okamihu všetci veteráni, ktorých som poznal, nedokázali v živote nanovo seba objaviť. Paľo mi ukázal veterána úspešného a práve to ma najviac prekvapilo.

Ľudia, ktorí nás obklopujú – či sú to vôbec ľudia? Či sú to len tiene, ktoré obliekli ľudský obal, ktorí žijú od jednej „spovede“ na schodoch do druhej? Keď pozeráme na dav, vždy sa tam dá nájsť určité vákuum.

Sociálna difúzia, pomiešanie sociálnych vrstiev – je jeden z najdôležitejších faktorov, potrebných pre sebauvedomenie národa ako celku. Dnes jednotných štátov - Ruska a Slovenska - z môjho pohľadu niet. Spoločnosť je katastroficky rozdelená. Existujú len desiatky rôznych krajín – poľnohospodárska, penzijná, študújuca, učiaca, bohatá, biedna, odsúdená, médiálna, menežerská, politická...

Oni sa medzi sebou nikdy nestretávajú. Každá z tých „krajín“ žije svojím životom. Ešte som nepočul, aby sa syn bývalého baníka stal topmenežérom v Slovnafte, tak isto ako som nepočul, žeby aspoň jeden syn oligarchu bojoval v Čečensku. Rozvrstvenie našich krajín je veľkým problémom – ale takto je možné obyvateľstvo ľahšie riadiť.

Ja mám aspoň päť známych, ktorí prešli vojnami a boli obyčajnými vojakmi. Paľo sa stal režisérom v televízii. Druhý – moderátorom jednej populárnej politickej televíznej relácie. Tretí, ktorý na vojne prišiel o obe nohy, pracuje ako analytik v ropnom priemysle. Dvaja sa stali novinármi a spisovateľmi. Všetci boli len vojakmi povinnej vojenskej služby. A všetko dosiahli sami.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič umožní otvoriť školu, kde chodia jeho dcéry

Školu prevádzkuje firma podnikateľa, ktorý nakupoval pre štát testy.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Gröhling je zrelý na demisiu

V Hirošime otvorili školy dva mesiace po naozajstnej atómovke.

Counter
Pridaj k obľúbeným
Počet článkov 85 Celková karma 0.00 Priemerná čítanosť 2182

Zoznam rubrík

Obľúbené články

Obľúbené knihy

Obľúbené blogy

Obľúbené stránky

Pošlite odkaz blogerovi


Už ste čítali?