V dávnych dejinách sa v Číne ustálil kult predkov. Práve oni aj sú najuctievanejšími bohmi Číňanov. Akékoľvek tunajšie náboženstvo od taoizmu po konfucionizmus prijalo do seba tento kult. Keď sa bohmi stali ľudia z minulosti, tak náboženstvo sa v Číne vždy chápalo ako ľudský výtvor, ako spôsob usporiadania pozemského života. A preto je tam náboženstvo neoddeliteľné od politiky.
Vždy to tvorilo mnoho problémov pre Európanov, ktorí napr. nemohli pochopiť, prečo taká racionálna ideológia ako konfucionizmus je náboženstvom. Netreba sa diviť, že čínski komunisti prijali marxizmus ako ešte jednu formu politického náboženstva a vyhlásili vojnu ostatným. Ale po smrti Mao c´ Tung prejavy kultúrnej revolúcie sa stratili v minulosti. Teraz sa Peking snaží o to, aby všetky náboženstva boli pod prísnou kontrolou štátu a aby si nemohli dovoliť akúkoľvek nezávislosť. V takom prípade náboženstva sa stávajú len poslušnými nástrojmi na riadenie ľudských más, a v takej obrovskej a ľudnatej krajine to nie je na škodu.
Ale pri takomto prístupe sa komunisti stretli s niektorými ťažkosťami. Prvá: niektoré náboženstva a najmä katolicizmus majú svoje vyššie vedenie za hranicami Číny. Z pohľadu Pekingu to nie je prípustné. „My uznávame právo katolíkov na ich vieru pod jednou podmienkou: musia byť podriadení nám a nie Vatikánu“ – tvrdia komunisti a tým porušujú uholný kameň Katolíckej Cirkvi. Tak nie je prekvapujúce, že v Číne vznikli „dva katolicizmy“ – jeden štátny, domáci a druhý utajený, opravdivý. Jeden je vyzdvihovaný, druhý je potlačovaný. Aj doteraz nemá Čína diplomatické vzťahy s Vatikánom.
V druhej situácii sa ocitli čínski moslimovia. Oni nie sú podriadení žiadnym zahraničným štruktúram, ale v Číne ho vyznávajú najmä národnostné menšiny. Preto sa pre Čínske vedenie Islam stáva ideologickou zbraňou v rukách potencionálnych separatistov. A keďže teritoriálna úplnosť krajiny je pre Peking jednou z najvyšších hodnôt, moslimských nacionalistov tvrdo prenasledujú. Islam sa snažia kontrolovať.
Problém s budhizmom je ešte komplikovanejší. Budhizmus vyznávajú na celom území Číny a nielen v Tibete. A Dalai Láma má tradične vysokú duchovnú autoritu spomedzi čínskych budhistov. Práve to určuje nezmieriteľnú pozíciu Číny: duchovný líder Tibetu je pre nich nielen separatistický problém, ale aj vnútorný. On útočí na úlohu štátu ako najvyššieho arbitra v náboženskej sfére. A čím väčšiu autoritu má Dalai Láma vo svete, tým je nebezpečnejší pre Čínsku vládu. Preto Peking diplomaticky útočí na každú krajinu, ktorá otvára Tibetskému lídrovi svoje dvere. Ale Západ pokračuje vítať Dalai Lámu nepozerajúc straty, ktoré to prináša vo vzťahoch s Čínou, ktorej ekonomická moc sa každým dňom zväčšuje. Pred nedávnom sa s ním stretla kancelárka Nemecka, a teraz je vyznamenaný najvyššou cenou Spojených štátov, ktorú z náboženských lídrov mali len Ján Pavol II. a Matka Tereza. Západní politici veľmi dobre chápu, že okrem politiky reálnej, ktorá prináša úroky, existuje aj politika symbolická, ktorá tiež prináša úroky, len neskoršie.
Určite pred stretnutím s Dalai Lámom nemecká kancelárka a americký prezident zhodnotili všetky plusy a mínusy tohto stretnutia. Áno, Čína môže použiť svoje možnosti v OSN, aby uškodila záujmom Spojených štátov, ale stretnutie s charizmatickým a neskutočne populárnym tibetským mierotvorcom dá Bushovi, ktorý stráca popularitu kvôli vojne v Iraku, určité body v očiach Američanov a celého sveta. Aj nemecká kancelárka využila Dalai Lámu aby ešte raz porozprávala o ľudských právach. Ale straty z takých gest sa dajú napraviť. Na poslednom stretnutí s čínskym vodcom, Bush mu sľúbil, že navštívi olympijské hry v roku 2008 v Pekingu, čím podporí medzinárodnú prestíž nebeskej krajiny. V politike takej úrovne čínska diplomacia praktizuje takéto ťahy už nie prvé tisícročie.
