V jednej svojej kázni archimandrita novgorodskej eparchie Agafangel Dogadin povedal: „Usnutie Bohorodičky znamená po ľudkej stránke jej smrť, ktorá pre každého je smutným oddelením duše od tela. Ale ona nepoznala bôľ vo chvíli svojho usnutia. Ona už skôr prijala tento žiaľ spolu so svojím Synom, spolu s Ním umierajúc na kríži. Tento žiaľ bol precítený a premožený vo svetle Kristovho vzkriesenia, keď Ho Matka videla v sláve zmŕtvychvstania."
Otec Agafangel nazýva Nanebovzatie Panny Márie „Veľkou nocou Bohorodičky." Tieto slová sa pokúsime podať v porovnaní ikonografií dvoch ikon: „Ukrižovanie" a „Usnutie". Ako príklad sme vzali dve ruské ikony Novgorodskej školy z konca 16. storočia.
V prvej ikone semantickou a plastickou dominantou je vertikálna postava ukrižovaného Krista. Na prvý pohľad vyzerá Kristova postava ohnutá z dôvodu prijatej smrti. Kánonickým zmyslom je, že telo je nasmerované k zemi, ktorú vykupuje prijímajúc na seba hriechy ľudstva.
Na druhej ikone je dominantou slávnostné stretnutie Krista a Bohorodičky, ktoré je zdôraznené spojením horizontály a vertikály obrazu. Postavy v horizontálnej rovine sú tak nadšené božskou vertikálou, že strácajú svoju strohosť, skláňajú sa a snažia sa objať vertikálu. Aj keď sa zdá, že obraz je statický - v skutočnosti je nasmerovaný nahor: aj telo Bohorodičky, aj klenba mandorly, aj postava Krista s dušou Bohorodičky. Tento výstup smerom hore je kánonicky veľmi dobre zladený so zostupom dole. Je v tom ukrytý hlboký teologický zmysel. Horizontálna rovina predstavuje všetko to, čo je pozemské, pričom vo vertikálnej rovine sa zobrazujú veci božské.
Pokúsime sa to vysvetliť ešte podrobnejšie. Na ikone ukrižovania apoštol Ján svojím zohnutým postojom tela naznačuje ľudskú prirodzenosť a ľudské chápanie skutočnosti, kdežto Panna Mária v poznaní a pochopení plánu spásy a vykúpenia človeka pozerá nahor. Ku Kristovi. K Bohu. Podobne i na ikone „Usnutia". Jej duša je už v „božskej vertikále" v božom svete. A hoci ona usnula, jej ubolené a nepoškvrnené telo, podopierané anjelmi, sa vracia k Stvoriteľovi. Naša Matka ako prvá po Pánovi prešla cestou nášho budúceho vzkriesenia.
Antická estetika vypracovala komplikovaný princíp súvsťažnosti rôzných častí jedného celku. Takéto priestorové vzájomné dianie symetrie, rytmu a proporcií je známe pod názvom „eurytmia". Dnes sa to volá princíp jednoty, podľa podobnosti a kontrastu.
Niekto môže namietať: „Nemôžu byť tieto podobnosti len estetickým doplnením?!" Samozrejme, že nie. Počas storočí sa ruská kánonická ikona maľuje podľa detailnej sieťky, kde každý úd má svoj určený priestor a veľmi malý rozsah pohybu. Pri prekročení týchto pravidiel nie je ikona uznaná za kánonickú a nemôže byť umiestnená v chráme.
Ale vráťme sa k našim ikonám. Všimnite si. V „Ukrižovaní" vidíme lúčenie sa Bohorodičky so Synom, v „Usnutí" ich stretnutie. Vertikálne (na kríži) prijatie smrti Kristom a horizontálne (na lôžku) Bohorodičkou. Je tu jasný náznak Kristovho narodenia. Teraz On drží v náručí dušu svojej matky pri jej narodení pre nebo.
Kristus umiera na kríži v mukách, Bohorodička nepoznala úzkosti smrti. Na oboch ikonách sú emócie dané do úzadia. Strasť nemá miesto v ikonách. Zobrazenie polohy Kristovho tela po ukrižovaní v klembách kláštorov v Dafne (koniec 11. storočia) a v Konštantínopole (1315 - 1320), na niekoľkých sinajských ikonách (z 13. - 14. storočia), na freske od Feofana Gréka v ruskom Novgorode, ale aj na samotnom Turínskom plátne je totožné s polohou tela Bohorodičky z ikony „Usnutia", o ktorej rozprávame. Tu po druhýkrát uzrela svojho Syna v sláve jeho zmŕtvychvstania. Je to naozaj Veľká Noc Bohorodičky!
Článok vznikol na základe osobného rozhovoru s Jurijom Ťulkovom, reštavrátorom Treťiakovskej galérie v Moskve.
